V minulosti najbezpečnejšia pevnosť horného Považia.
Strečniansky hrad stojí na strmom 103 m vysokom brale nad ľavým brehom rieky Váh. Po prvý raz sa spomína v čase Matúša Čáka Trenčianskeho ako stredisko väčšieho feudálneho panstva. Jeho úlohou bola ochrana mýta na dôležitej ceste Považím. Patril medzi kráľovské hrady. Hoci prvá zmienka o ňom pochádza až z roku 1316, s istotou možno predpokladať, že existoval už v 13. storočí. Zachovalá architektúra je dokladom vývoja stredovekej pevnosti od gotiky po baroko. V roku 1397sa spomína prvý súkromný majiteľ, poľský šlachtic Sudivoj z Ostrohu. Hrad bol koncom 17. storočia zničený na príkaz cisára Leopolda I. Posledný majiteľ Samuel Hanh začal na prelome 19. a 20. storočia už v tom čase hradnú zrúcaninu predávať ako stavebný materiál. V roku 1904 bola demolácia zastavená. Od roku 1978 prebiehala konzervácia hradu a jeho rekonštrukcia až do roku 1995. Odvtedy je sprístupnený verejnosti a vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Zaujímavosťou hradu je 88 m hlboká studňa, ktorú pôvodne mali kopať ešte o 15 m hlbšie, aby sa dostali na úroveň Váhu, ale hrad už bol zničený a studňa zostala bez vody. Dnes sa do nej voda dostáva priesakmi a dosahuje výšku 1,5 m. Najkrajšie výhľady nám ponúka hradná veža a chodník nad hradom. Môžete sa kochať pohľadom na Strečniansky prielom v doline Váhu, Domašínsky meander, Krivánsku Malú Fatru, Kysuckú vrchovinu a Kysucké Beskydy.
Žofia Bosniaková
Medzi poslednými majiteľmi bol aj palatín František Vešeléni a jeho manželkou bola rodáčka zo Šurian Žofia Bosniaková (1609 – 1644). Po svadbe v roku 1630 sa prisťahovala do renesančného kaštieľa v Tepličke nad Váhom, kde sa jej narodili dvaja synovia. Jej život bol plný obetavosti voči chudobným. Neodmietla vraj žiadnu prosbu o pomoc a spolu s manželom založili a udržiavali útulok pre chudobných a siroty. Jej životným krédom bolo, že po človeku zostanú len dobré skutky, ostatné odveje čas. Keď zomrela, ľudia ju uctievali ako sväticu. Pochovali ju na hrade Strečno a neskôr previezli jej ostatky do kostola v Tepličke nad Váhom, kde boli uchovávané až do 1. apríla 2009. Jej telo sa zdalo byť aj niekoľko sto rokov po smrti neporušené, ale múmiu podpálil psychicky narušený muž. Dnes sa v kostole nachádzajú len jej obhorené kosti. Na konci 20. storočia sa začal proces blahorečenia tejto uhorskej šlachtičnej, ale zatiaľ ešte nebol ukončený.
Zdroje:
Náučné chodníky strečnianskym chotárom, propagačný materiál vydaný Obcou Strečno, 2010
Hrady, Najkrajšie zrúcaniny, Daniel Kollár, Jaroslav Nešpor, DAJAMA 2007
Strečniansky hrad stojí na strmom 103 m vysokom brale nad ľavým brehom rieky Váh. Po prvý raz sa spomína v čase Matúša Čáka Trenčianskeho ako stredisko väčšieho feudálneho panstva. Jeho úlohou bola ochrana mýta na dôležitej ceste Považím. Patril medzi kráľovské hrady. Hoci prvá zmienka o ňom pochádza až z roku 1316, s istotou možno predpokladať, že existoval už v 13. storočí. Zachovalá architektúra je dokladom vývoja stredovekej pevnosti od gotiky po baroko. V roku 1397sa spomína prvý súkromný majiteľ, poľský šlachtic Sudivoj z Ostrohu. Hrad bol koncom 17. storočia zničený na príkaz cisára Leopolda I. Posledný majiteľ Samuel Hanh začal na prelome 19. a 20. storočia už v tom čase hradnú zrúcaninu predávať ako stavebný materiál. V roku 1904 bola demolácia zastavená. Od roku 1978 prebiehala konzervácia hradu a jeho rekonštrukcia až do roku 1995. Odvtedy je sprístupnený verejnosti a vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Zaujímavosťou hradu je 88 m hlboká studňa, ktorú pôvodne mali kopať ešte o 15 m hlbšie, aby sa dostali na úroveň Váhu, ale hrad už bol zničený a studňa zostala bez vody. Dnes sa do nej voda dostáva priesakmi a dosahuje výšku 1,5 m. Najkrajšie výhľady nám ponúka hradná veža a chodník nad hradom. Môžete sa kochať pohľadom na Strečniansky prielom v doline Váhu, Domašínsky meander, Krivánsku Malú Fatru, Kysuckú vrchovinu a Kysucké Beskydy.
Žofia Bosniaková
Medzi poslednými majiteľmi bol aj palatín František Vešeléni a jeho manželkou bola rodáčka zo Šurian Žofia Bosniaková (1609 – 1644). Po svadbe v roku 1630 sa prisťahovala do renesančného kaštieľa v Tepličke nad Váhom, kde sa jej narodili dvaja synovia. Jej život bol plný obetavosti voči chudobným. Neodmietla vraj žiadnu prosbu o pomoc a spolu s manželom založili a udržiavali útulok pre chudobných a siroty. Jej životným krédom bolo, že po človeku zostanú len dobré skutky, ostatné odveje čas. Keď zomrela, ľudia ju uctievali ako sväticu. Pochovali ju na hrade Strečno a neskôr previezli jej ostatky do kostola v Tepličke nad Váhom, kde boli uchovávané až do 1. apríla 2009. Jej telo sa zdalo byť aj niekoľko sto rokov po smrti neporušené, ale múmiu podpálil psychicky narušený muž. Dnes sa v kostole nachádzajú len jej obhorené kosti. Na konci 20. storočia sa začal proces blahorečenia tejto uhorskej šlachtičnej, ale zatiaľ ešte nebol ukončený.
Zdroje: Náučné chodníky strečnianskym chotárom, propagačný materiál vydaný Obcou Strečno, 2010 Hrady, Najkrajšie zrúcaniny, Daniel Kollár, Jaroslav Nešpor, DAJAMA 2007