Rakovo

Rakovo leží uprostred Turčianskej kotliny na nive a terase Turca. Do 19. storočia bolo kuriálnou obcou, ktorá patrila niekoľkým zemianskym rodinám. Najznámejším z nich bol turčiansky rod Rakovských. Najvýznamnejším členom tohto rodu bol Juraj, ktorému sa podarilo dosiahnuť významné postavenie. Stal sa vicepalatínom či kráľovským komorníkom. Martin Rakovský, ktorý žil v 16. storočí, bol zasa humanistický básnik a vzdelanec. V Rakove sa nachádzali dva kaštiele: jeden na západnej strane obce bol zrútený v 90-tych rokoch 20. storočia (patril rodine Rakovských) a druhý v strede dediny, ktorý kompletne zrekonštruoval súkromný majiteľ (patril rodu Benických).    

Tradícia turčianskych olejkárov a šafraníkov

Zaujímavý fenomén ľudového liečiteľstva - olejkárstvo a šafraníctvo - vzniklo v súvislosti s bohatou kvetenou turčianskej prírody. Po odchode premonštrátov z Turca v druhej polovici 16. storočia prišli do obce Kláštor pod Znievom jezuiti. V roku 1578 tu vznikla prvá botanická záhrada liečivých rastlín v strednej Európe, ktorá sa stala základom neskoršieho olejkárstva a šafraníctva. Bola tu zriadená i lekáreň.

Olejkári z Turca zbierali liečivé byliny, sušili ich, potĺkli na prášok a pripravili do vrecúšok. Títo potulní lekári vyvíjali veľmi užitočnú činnosť v dobe, keď ešte zdravotnícka starostlivosť bola veľmi primitívna. Od konca 16. storočia do prvej polovice 19. storočia sa vydávali „do sveta“, aby predali svoje výrobky a vracali sa na jar, vraj so slušným zárobkom. Ich cesty viedli hlavne do Poľska a Ruska, ale zablúdili aj do Malej Ázie, Francúzska, Holandska, Švédska, či Azerbajdžanu. Väčšinou chodili v skupine dvoch-troch, nikdy nie osamotene, a každý predával iný druh liekov. O zisk sa podelili rovným dielom. V období, keď sa začala vzmáhať odborná liečebná starostlivosť a prijímali sa represívne opatrenia voči olejkárom, presadzovalo sa najmä šafraníctvo – teda predaj drobného tovaru...drobného ako šafran, z čoho údajne pochádza aj názov.